Indonesia - here we go!

Jeden z prvých článkov v tomto blogu musím odôvodnene venovať Indonésii, keďže práve ona sa stala našim posledným cestovateľským cieľom. Prvá vec, na ktorú sme si museli zvyknúť po definitívnej voľbe tejto destinácie, boli rozporné reakcie okolia. Skúsení cestovatelia s úsmevom zaspomínali na staré dobré časy, kedy ešte ako bezdetní slobodní a pekní, plánovali navštíviť krajinu tisícich ostrovov, ale pre nepriazeň osudu ich itenerár dodnes leží nedotknutý na dne niektorého šuflíku. Naproti tomu, klasické komerčné typy - all inclusive positive - na nás s hrôzou vypliešťali oči a jednému z nich sa dokonca podarilo vypustiť z úst skvost, ktorý nás sprevádzal celou výpravou: "Nezabudnite si zbaliť gumáky, veď sa tam budete brodiť po kolená v splaškoch". Áno, bol to skutočný odborník na juhovýchodnú Áziu...;)

Rodnú Európu sme, napriek snahe byť voči radám naslovovzatých odborníkov rezistentní, opúšťali so zmiešanými pocitmi... Naše obavy ešte viac znásobovala jadrová situácia v Japonsku, kedže ani nie mesiac pred naším odchodom sa na titulky snáď všetkých novín sveta dostala neutešená situácia Fukušimy a jej okolia. Cesta lietadlom bola napriek hrozivej vyhliadke dvanásťhodinového letu absolútne bezproblémová a navzdory bezkonkurenčne najnižších cien leteniek spoločnosti TURKISH AIRLINES možem túto leteckú spoločnosť odporučiť všetkým fajnšpekrom. Najmä jej jedlu a miskám, v ktorých bolo servírované a ktoré dodnes tvoria ozdobu nášho stola pri každej významnejšej návšteve ;), niet čo vytknúť.

Náš prvý kontakt s indonéskym podnebím bol doslova a do písmena dychvyrážajúci. Vystúpiť v Jakarte na letisku v dlhých nohaviciach a v mikine nie je zrovna najlepší deal... Nevadí, nabudúce budeme isto rozumnejší.

Prvé, na čo si treba po príchode do krajiny veľmi rýchlo zvyknúť, sú búrky. Prirútia sa nikto nevie odkial a pri troške šťastia sa v priebehu niekoľkých minút poberú zasa o dúm dál. Snáď všetci all inclusive positive-ci (tak krásne ich tento pojem vystihuje, že snáď im už  ani inak nepoviem) by na prvé miesto tipovali všadeprítomné šváby alebo inú obdodnú háveď, ale nie je to ani zďaleka pravda. Samozrejme klamala by som sama seba, keby som tvrdila, že sme si za celý čas so žiadnym mistr švábom ruky nepodali, ale kupodivu najviac sme ich mali možnosť stretnúť na letisku v Denpasare, mieste, kde by práve all inclusive positive-ci boli možno ochotní doletieť, aby strávili svoju každoročne komerčnú dovolenku niekde v 5 hviezdičkovom hoteli na pobreží Bali... A ďalšia, podstatne pozitívnejšia vec, s ktorou sa treba vyrovnať, je mentalita miestneho obyvateľstva. Napriek ich neľahkému osudu a životu v podmienkach, ktoré si my Európania ani v najhoršej nočnej more nedokážeme predstaviť, sú neuveriteľne milí, ochotní pomôcť, len čo v kyslom výraze tváre cudzinca zočia náznak zmätenosti. Jednoducho tí právni sprievodcovia na potulkách krajinou, kde neexistujú dopravné predpisy... a vlastne asi ani žiadne iné predpisy... a napriek tomu tam všetko tak neuveriteľne krásne funguje...